Drobca som pred odchodom obliekla a išiel si pospinkať do kočíka. Na počudovanie si pospal až dve hodinky. Dedinský vzduch mu asi prospieva . Potom išli so starkou späť dnu, pohrali sa, naobedoval sa a vyrazili s ním ku prastarým rodičom (na našom aute, aby sme nemuseli prehadzovat sedačku). Luky to zvládal úplne bravúrne. Ani plač, ani nervozita, či mrzutosť. Žiadny náznak, že by mu rodičia chýbali. A to sa pritom so starkými vidí len tak, pri najlepšom, raz za dva týždne, lebo bývajú trošku ďalej.

Pri prastarkých bol tiež zlatý. Usmieval sa a mal dobrú náladu. Prastarkých vidí ešte menje, možno tak raz za mesiac, občas dva. Ale vždy je tam úplne v pohode A tam sme sa aj stretli, rodičia vylyžovaní a Luky spokojný. Úplne v pohode bol aj zvyšok dňa. Prišli sme ku starkým, okúpkali sa, napapali sa a potom nie a nie zaspať. Stále sa len prehadzoval a mrachtal. Nepáčilo sa mu ani len na rukách. A tak som si ho dala na posteľ a ľahla k nemu, on sa úplne najkrajšie vzorovo ku mne pritúlil a zaspal v tú chvíľu. V noci sa pár krát s plačom prebral, ale vždy postačilo, že som ho pohladkala a prihovorila sa mu.

A tak som si uvedomila, že to dieťa je čistá kópia mňa a manžela. Na prvý pohľad hrdina, ktorý bez zaváhania zvládne všetko. No s citlivou dušičkou, ktorá musí všetko spracovať a svojim spôsobom sa s tým vysporiadať. Nasledujúce dni bol zase vo svojej koži, ale keď ma potreboval, svoje pomaznanie a pomojkanie si vypýtal.

Čo som si z toho celého odniesla? Že mám úžasné dieťa, pri ktorom môžem byť sama sebou. A aj keď ma ku životu momentálne potrebuje úplne najviac, stále mi dáva priestor, aby som žila aj ten svoj život.

The post Máme doma hrdinu appeared first on Mamaka.